Štart prechodu časti pohoria po moravských a slovenských Kotara máme v Javorníku, neďaleko od Veľkej nad Veličkou (300 m). V Javorníku zisťujeme, že stará žltá značka cez Hradisko (636 m) neexistuje, namiesto nej je tu modrá cez Vápenky, kam nechceme a ideme teda po zelenej do Filipovského údolia, čo má výhodu v ďalšie otvorené krčme. Je letný deň, slnko perie ako sedliak cepom. Ideme ďalší úsek lesom a potom sa ľahko motáme na lúke pod Kubíkovým vrchom (683 m), odkiaľ konečne v žiary slnka vyliezajú na ďalšie vrch, pre zmenu Šibenické (707 m), odkiaľ sú pekné výhľady na severovýchod. Vnikáme potom do chládku lesa au ďalšieho rozcestníku dopĺňame tekutiny.
Narazili sme v lese prvýkrát na červenú značku – Cestu hrdinov SNP z Brezovej pod Bradlom a Myjavy, ktorú však na Veľkej Javorine opustíme a stretneme sa s ňou až na Mikulčin vrchu, kedy po nej pôjdeme do Drietoma. Potom si ju na chvíľku vychutnáme posledného dňa v okolí Okršliska (769 m) na česko – slovenské hranici. Vyliezajú z lesa na lúku, odkiaľ je to už len skok k vysielaču na Veľkej Javorine (970 m), ktorá je najvyšším bodom Bielych Karpát a býva odtiaľ vidieť aj Lysá hora (1 323 m), čo som osobne zažil. Ale dnes je horúco a opar, takže to nehrozí.
Hora je symbolom priateľstva Čechov a Slovákov. Už oddávna pod heslom: “Tú bratia vždy sa stret budem!“. Našim cieľom je Holubyho chata (948 m) asi 500 metrov od vrcholovej kóty, pomenovaná po slovenskom botanikovi JL Holubym. Ubytovávame sa v dvoch trojlôžkových izbách s umývadlom v cene 350 Sk na osobu. Ideme napred na pivo a na polievku v očakávaní neskoršej zábavy u gitary s rozverným perzonálem. Situácia sa komplikuje. Jarko alias Šulejkin totiž dostal zimnicu s horúčkou a nebol schopný ďalších radovánok, rovnako tak ako čiernovlasá kyprá servírka s ihlou v nošteka, ktorej indispozície zostala utajená. Avšak bryndzové halušky so špičkou a maďarský guláš boli výborné. Takže ideme spať bez spevov a veríme, že sa Šulda dočká nasledujúceho rána.
